Ako som sa dostala do formy, ktorú som nikdy nemala ani pred tehotenstvom? Časť 2.

Kedze ma prve 4 mesiace nicila tehotenska nevolnost, no to je slabe slovo, grcacky a 24 hodinove napinanie k tomu; tie posledne mesiace som si, co sa tyka jedla, mega uzivala. 

Nedavala som si ziadne ombedzenia, naco som mala chut to som si dokonca SAMA uvarila a to ja nerobim ani pre druhych😂. 

Kazdy den pizza, zmrzlina, chipsy, cokolada hocico naco si spomenies ked mas PMS.

Jedna kamoska mi raz povedala ked bola tehotna, ze ona ma celulitidu aj na usiach. Vtedy som sa zasmiala, ze kdeze vobec to na tebe nevidno.

No a potom som to zazila na vlastnej kozi a pozerala som sa tymi kritickymi ocami na svoje telo. A veruze celulutida na LÝTKACH! ma naozaj prekvapila 😂. Posledne tyzdne tehotenstva som videla, ze pomarancovicu mam od cela po paty

 - vsade -!

TEHOTENSTVO A POHYB

Pred otehotnenim som bola vtedy v mojej najlepsej forme vid. foto.

Tak som sa rozhodla, ze s cvicenim neprestanem a pokracovala som s domacou jogou a jazdou na stacionarnom bajku. 

Prilis vela “downward facing dogov” som cvicila, ze som si asi aj tym dopomohla k mojej slavnej diastaze. 

Ta sa mi stala osudnou a posledne 2 mesiace tehotenstva som stravila v hnusnych bolestiach,pocitoch trhania brusnych svalov a obopnuta tehotenskym podpornym pasom. vid foto.  

  

Nebola to ziadna slava, naopak, bolo to peklicko. 

Moje tehotenstvo nebolo ani zdaleka bezproblemove, kedze som bola stale na biologickej liecbe (teraz inej, špeci, ktoru mozu brat tehotne aj dojciace), potykala som sa s reumou, ale uz nie ako doteraz, ale horsie. Lekar mi povedal, ze cca 95% zien pocituje pocas tehotenstva rapidne zlepsenie stavu a tych 5% bud stagnuje alebo sa ich zdravotny stav zhorsi…ehm, tipnite si do ktorej skupiny som patrila ja.

Urcite mi k tomu pridavalo aj tych takmer 20kg. Co je dolezite spomenut: s ochoreniami reumatickeho charakteru je dolezite uvedomit si a davat si pozor na vahu a stravu. Kazde kilecko citis na kazdom klbe 😬

Aj kvoli diastaze aj kvoli reume aj kvoli uzkostiam, som nakoniec rodila z vlastnej vole sekciou(cisarskym rezom).

Nebola to az taka paradicka ako som si myslela ale keby som niekedy v buducom zivote inom tele a inom svete mala rodit znova, vybrala by som si tuto istu cestu. 

Na tuto temu by bolo treba zacat u nas stale viac rozpravat, je to nase telo, nasa volba. 

🐺 A potom ako mi z brucha vytiahli

 “staru mamu”, naplnili mi ho kamenmi zasili a hodili ma do vod materstva, som sa zacala davat dokopy - Ako fyzicky tak aj psychicky - 

o tom si povieme nabuduce ❤️

Ako som sa dostala do formy, ktorú som nikdy nemala ani pred tehotenstvom? Časť 1.

 Celé detstvo som bola relatívne aktívna, stále som robila nejaké športy, ak nie to, tak som aspoň behala, lozila po stromoch alebo sa bicyklovala po dedine a okolí, nikdy som nato nikoho nepotrebovala, žiadny tím ani trénera.

Tuto klasika z roku pána 😅, Liptovská Mara / Bešeňovská priehrada takmer každodenná záležitosť. 

Na základke som chodila asi na všetky krúžky a tréningy od gymnastiky cez atletiku až po futbal.

Potom sa stala REUMA a ja som musela zo dňa na deň prestať robiť všetko, aj chodiť, nieto ešte športovať. Celkom to so mnou zalomcovalo, pohyb a akýkolvek šport (keďže mi naozaj išli) boli pre mňa každodennou súčasťou môjho života. Ostala som pripútaná na posteľ/gauč.

Predstava aj toho najmenšieho pohybu naviac ako prejsť z izby na wc, bola pre mňa nočnou morou. Keď máte zapálené kĺby na chodidlách, až vtedy si uvedomíte koľko toho také prsty na nohách zvládajú; cítila som každý pohyb aj zdvihnutie rúk nad hlavu (fakt skúste si to, ako čato zapájate prsty na nohách a zatínate nimi do zeme)!

Keď ma konečne diagnostikovali a hospitalizovali v NURCHU, ako prvé mi kázali začať, stuhnuté (ešte stále aktívne zapálené teda mega bolestivé) kĺby rozcvičovať, a to CEZ BOLESŤ. Plačem pritom doteraz, taká ranná stuhnutosť pri reumatickom ochorení môže trvať hodiny, to máte to isté ako keď sa tehotenská nevolnosť nazýva "rannou nevolnosťou", ha-ha ja som ju mala 24 hodín denne, nebola iba ranná 😃. 

Keď ma nastavili na liečbu a začali mi po niekoľkých mesiacoch lieky účinkovať, len prechádzka po záhrade sa stala pre mňa neuveriteľným zážitkom. Akýkoľvek pohyb vobec! Muselo prejsť niekoľko mesiacov aby som sa začala hýbať aspoň ako 80 ročná babka, a bola schopná prejsť niekam konečne pešo a nielen na aute. Všetko sa rátalo ako úspech.

Akože, aj teraz sa rozrevem pri spomienke na prvú "túru", ktorú som s Richardom absolvovala z Likavky na hrad Likava, nie preto, žeby som vtedy trpela hroznými bolesťami, ale preto, že som bol schopná niečo také zájsť po vlastných....

------- ZRÝCHLENE O NIEKOĽKO ROKOV NESKÔR -------

Potom som normálne začala znova študovať aj keď mi rok "ušiel", dokonca som aj začala behať, počas štúdia v Bratislave, to by som teraz už nedala, kĺby sú už na vyššom leveli💥 ... Potom sme chodili plávať, na Liptove aj bicyklovať, k tomu neskutočne dlhé prechádzky po Bratislave a mini túry v jej okolí; asi od 25 rokov sme sa poriadne pustili do cestovania po Európe a ja som bola schopná denne nachodiť aj 30 km po vlastných nohách vau! Potom som sa na krátku chvíľu dostala do fitka, na skupinové cvičenia hlavne jumping a domáci spinning na stacionárnom bajku sa stal mojou každodennou záľubou.

Zrazu ako to už v živote asi každého býva, prišiel zlom. Celkom nedávno som sa dostala do stavu, že pohyb akýkoľvek, pre mňa predstavoval niečo nepríjemné, nútené; pri pomyslení na cvičenie mi prišlo normálne zle. V roku 2019 sme mali svadbu a ja som dosiahla svoju maximálnu váhu ha-ha. Paradoxné, väčšina neviest sa snaží do svadobného dňa schudnúť a vyzerať čo najlepšie.

 

Ak sa mám vyjadrovať k strave, s tou som nikdy nemala nejaké extra problémy (okrem intolerancie laktózy). Zbožňujem jedlo, dobrá strava, nato míňame asi najviac peňazí, vždy som jedla všetko chipsy aj sladké. Do mojich 25 rokov som vážila stále rovnako a jedálniček som nijako neriešila.

 Myslela som si, že to mám v génoch, no to som si myslela aj do 5. mesiaca tehotenstva, potom som sa musela na pravidelných kontrolach vážiť, a tam som videla, že každodenná pizza a zmrzlina naozaj dokážu nejaké to kilečko na váhe pripísať, povedala som si : "Kedy, keď nie teraz?" A týmto heslom som sa vyžrala na pekných +18kg 😳

POKRAČOVANIE V ĎALŠEJ ČASTI  💬

Prečo som NEchcela kojiť?

 Prečo je pre mňa NEkojenie veľkou výhodou a prečo som nikdy NEchcela kojiť? 

Nič nie je viac, nič nie je menej. 

Kontroverzná téma.

Moja osobná skúsenosť je len moja; ak radi kojíte alebo radi kŕmite “umelým” mliekom (tento výraz neznášam) je to Vaše rozhodnutie (niekedy aj nechcené), no dôležité je, že každý rodič sa snaží robiť pre svoje dieťa to najlepšie a najviac čo môže. Rozdiel je len v tom, že keby som sa ja nasilu snažila kojiť, tak by som asi nerobila dobre ani sebe a potom koniec-koncov,  s pocitom nechute a depresie, ani tomu dieťaťu.

Už takmer 9 mesiacov sa NEOBHAJUJEM po stovkách otázok: “A kojíš?”, “Ty nekojíš?” a pod. Pretože ja som sa obhajovať nemusela, ja som od tehotenstva vedela, že kojiť nebudem a nechcem, okrem toho ani nemôžem (na tuto tému (psoriatickú artritídu) bližšie v starších blogoch). 

Dnes som denno-denne nesmierne vďačná za toto chcene/nechcené rozhodnutie nekojiť. Preto som za toto 3/4 ročné obdobie zozbierala niekoľko dôvodov prečo je to kŕmenie z fľašky výhodné a prečo nám to vyhovuje. 

1. pohodlie- nemusíš sa starať pritom všetkom novom a ťažkom najmä prvých pár mesiacov a v strese a problémoch/povinnostiach aj o seba a svoje telo extra naviac.
   
2. istota, že vieš koľko mlieka vypije - Toto som si uvedomila až keď mi moja sestra povedala, že to je zaujímavé vidieť na fľaške počet mililitrov a byť si istá že sa to dieťa najedlo 🤣 teda vedieť koľko toho zjedlo. Nám tieto čísielká veľmi pomáhali. 
3. možnosť dieťa “požičať” každému kto vie podržať fľašu😁 - nie je závislé na mame - Do tohto bodu by sa skrylo hneď niekoľko výhod. Dá sa povedať, že od prvého dňa po príchode z pôrodnice som bola schopná stráviť hneď niekoľko hodín sama u lekára, na fyzio, na masáži, či začať pracovať; bez toho aby som musela rozmýšľať kedy bude jesť. A kedy musím byť doma. 
4. samostatnosť - či už mamy alebo dieťaťa. Uspávanie, ktoré si nevyžaduje veľa sily a energie (špeciálne, keď ho manžel naučí zázrakom zaspávať samé lusknutím prsta) … toto sa už pomaly mení. ale bola to paráda.
5. nemusíš sa starať o špecialnu diétu a rozmýšlať čo si zjedla a prečo ho/ju bolí bruško a obviňovať sa, lebo to brucho ju aj tak bude bolieť a bude revať ale aspoň nie si na vine 🤣.
6. O pití alkoholu to nie je, ale keď sme počas šestonedelia a v lockdowne večer dali spať konečne dieťa a ten pohárik niekedy dva tri veru stáli zato 🤣. Dnes som sa zase vrátila k môjmu abstinovaniu, no tie večere boli na nezaplatenie a pomohli nám prežiť…
7. Stalo sa mi, keďže som na biologickej a imunosupresívnej liečbe, že som niekoľkokrát ochorela a bolo nutné ma preliečiť antibiotikami či inými liekmi, keďže som nekojila, nemuseli sme nikdy s lekármi premýšľať nad tým, ktoré lieky mi predpíše, pretože som nebola obmedzovaná účinkami počas kojenia. 
8. Možnosť dopriať tú silnú niekedy až magickú chvíľku kŕmenia manželovi alebo hocikomu ❤️

Niekedy jej to šlo samej a bol pokoj 🙏🏼🤣

Nakoniec som ich narátala 8. 

Keby som silno chcela tak pridám pár ďalších, ale myslím, že na základe tohto moje počiny pochopia aj ľudia z tej druhej strany - kojacej -.

Na záver len toľko, možno týmto krátkym článkom podporím niekoho kto sa trápi že kojiť nemôže alebo nechce 🔆.

P.S. Viem, že spisovný výraz je dojčiť, ale mne do huby nejde 😃.

je 11 ročný vzťah možný aj bez svadby? 7. časť

Boli sme spolu vtedy 11 rokov. Naozaj, dnes je to už 13! Aktuálne mám 29 rokov tak si vyrátajte ako dlho to už spolu ťaháme. 

Možno si poviete, že je to v dnešnej dobe výnimočné a ojedinelé, no v našich rodinách máme tento vzor z viacerých zdrojov: Moji rodičia sa dali dokopy keď mala mamina 15 rokov, a aj Richardovi rodičia keď boli na strednej škole. 

Naši pred 45 rokmi 😍

Nie je to samozrejme nič ľahké budovať, udržať a žiť taký dlhoročný vzťah; najmä keď vám život predostiera neustále prekážky vo forme chorôb a ťažkostí či už na sebe samom alebo na blízkych. 

Možno práve vďaka tomu čím sme si všetkým preskákali (a stále skáčeme) sa náš vzťah viac upevňoval ako oslaboval. 

Moja choroba nebola jedinou výzvou, keďže je manžel profesionálny športovec (futbalista), zranenia, operácie, sklamania či strach o kariéru je v našej rodine takmer na dennom poriadku tiež dobrých 13 rokov. 

Najväčší úspech mojho chlapa víťazstvo v 2.futbalovej lige. 

No ako to už na tomto svete zvykne bývať, aj my sme dostávali časté typické otázky: “Kedy bude svadba?” , “Už by sa aj dieťa patrilo!” a podobné ďalšie veľmi príjemné…

Ja som v rodine pomáhala sestrám aj sesterniciam hocikedy od mojho útleho🤣 detstva strážiť malé deti, a preto som si k predstave, že budem mať niekedy vlastné, za tie roky vybudovala averziu (pozn. neboli také zlé len ich bolo dosť 🤭). 

Tu je pár kusov tých detísk 🤣 (Silvester 2018)

Suverénne som pretláčala všetkým predstavu, že ja deti nechcem fakt dlho, ale len dovtedy, kým mi Rišo nepovedal, že by deti niekedy chcel rád on 😱. To som úprimne nečakala- naivné viem, ale tak mám mladšieho chlapa človek s tým akosi ani nerátal 😅. 

No ak by ste čakali, že týmto pasívnym tlakom zo strany rodiny, známych, najviac neznámych, sa môj postoj zmení, bolo to práve naopak. Čím viac na mňa tlačili, tým silnejší sa zdal odpor, strach a nechuť stať sa rodičom. A tak som bola presvedčená o tom, že ja naozaj deti nikdy mať nebudem. 

Biologická liečba, na ktorú som bola vtedy nastavená neumožňovala ba dokonca zakazovala otehotnieť. Za celých 10 rokov som sa v Národnom ústave reumatických chorôb nestretla s otázkou: “A čo kedy bude dieťa?” Tam každý vie s akou chorobou mám dočinenia a aké liečebné postupy používame. 

Toto je jeden z dôvodov, prečo som sa rozhodla začať písať verejne o tejto problematike, aby sa ľudia nestarali do súkromia druhých a nevyrývali týmito dnes už ako keby bežnými otázkami, keď nevedia čo sa odohráva v tele alebo duši jednej ženy či muža.

Proste som si žila tak ako doteraz nezávislo, boľavo s pridaním novej diagnózy, tentokrát sa neukazovala zvonku, ale trýznila zvnútra. Po niekoľkých rokoch terapie sa našlo aj pomenovanie aj niekoľko príčin, a tak sa k psoriaticko reumatoidnej artritíde pridružila aj úzkostná porucha.

No a už nás bolo o jednu viac a nemusela som mať ani dieťa 🤣. Zrazu sa z reumy stal normálne malý pidi problém, ktorý bol pod kontrolou pomocou liečby, niekedy ľadových obkladov, niekedy najlepšieho lieku proti zápalu a bolesti: Flectoru 🤣.

Dnes to uzavrem na negatívnu nôtu, poviem Vám, že žiadna bolesť nie je taká veľká, aká je bolesť psychická…

Pokračovanie nabudúce, už sa polepším a bude to pravidelnejšie 💬

 

keď všetko ide hladko bude v tom háčik 6.časť

A tak to naposledy skončilo, celkom pozitívne aj som zoštátnicovala, aj mi liečba zabrala, bola to prvá riadna liečba na neliečiteľnú chorobu 🤣. Hlavne bola biologická! (Pozn. klikni na slovo niečo viac sa k tomu dočítaš) Po škole sme pre ani neviem prečo; ostali ešte nejaký čas v Bratislave, pracovala som stále ako privátna online vtedy ešte aj neonline vyučovateľka cudzích jazykov, prekladateľka a, aj v troch jazykových školách naraz, čo sa týka mojej reumatickej diagnózy fakt som sa cítila super. 

Hrdá si sedím v mojej domácej novej kancelárii.

Neskôr sme sa nejako pozreli na vec zhora a povedali si, že doma (na Liptove) nám bude asi, predsa len lepšie a prípadné dieťa v Bratislave tiež moc vychovávať nechceme (bez urážky). 

Ponúkla sa mi možnosť vziať si podnikateľskú podporu od tohto úžasného štátu za neskutočne debilných podmienok, no, ale dobre, vybavili sme zvládla som, tri roky som chodila “na koberček” na úrad nosila papiere a správy napr. o tom aké prekážky ma postretli za posledný rok v mojom podnikaní a podobne kraviny 🙈 … 

Liečba mi stále zaberala a ja som žila ako, keby som žiadnu fyzickú chorobu ani nemala, fakt, považovala som túto liečbu za zázrak (Používam minulý čas, lebo aktuálne trocha viac trpím, ale o tom potom). 

Veď, ale, ako sa hovorí, čo bolí to rastie. 💪

Paradoxne tieto mladšie spomienky sú pre mňa omnoho ťažšie dolovatelné ako tie spred 11 rokov. 

A potom prišiel veľký skok!

Nasťahovali sme sa každý z nás späť ku svojim rodičom.

Nebol to rozchod, práve naopak, vymýšľali sme kam a, ako sa pohnúť. Richardovi rodičia si prerábali dom, a tak sme sa nejako prirodzene nasúkali do ich bytu. No a zrazu sme sa po rokoch vrátili domov do Ružomberka, kde som sa, ako mladá puberťáčka zaprisahala, že nikdy bývať nebudem, - lebo Ružomberčania. 

Popravde, tiež som sa niekoľkokrát vyjadrila, že najotrasnejšie zamestnanie je učiteľstvo a už 13 rokov vyučujem. Aj, keď od bežného slovenského školstva to ma pekne ďaleko …

Ako to je? Nikdy nehovor nikdy?

Par rokov, také 2 by som preskočila, nič veľmi zaujímavé sa neudialo okrem toho, že sme precestovali kus sveta (hlavne, teda Európy). A tá moja slávna biologická liečba dokonale zapadala do môjho/nášho životného štýlu. Podávala som si ju injekčne sama doma do stehna na striedačku raz mesačne a vybavené! Také jednoduché také efektívne. Vždy, keď sme niekam cestovali tak to vyšlo, ako zázrakom presne medzi podávaním liečby; tým pádom som nemusela riešiť, kde a, ako preveziem a uskladním injekcie (keďže sa musia držať v chlade). Dokonca som študovala niekoľko týždňov v Rusku a aj vtedy to vyšlo na deň presne. V deň odletu som si pichla injekciu a v deň príletu ďalšiu.

                                              Jedna zo Švédska.

A potom sme začali zrazu dospievať. 

Človeku sa blíži ten pomyselný hraničný vek 30 a začne rozmýšľať, čo s týmto životom ďalej či nám stačí byť dvom, či nie sme náhodou príliš sebeckí a, či nám niečo nechýba. 

Ak mám byť úprimná, mne nič nechýbalo, pre mňa bol môj chlap cely vesmír, pomyslenie na dieťa vo mne nevyvolávalo žiadne dvojité dúhy ani vybuchujúce srdiečka...

 Pokračovanie nabudúce, ešte ideme dalej 💬

poznáte NÚRCH ? 5. časť

Jedného pekného dňa si skutočne živo pamätám ako ocino prišiel z roboty a ja som dokryvkala ku schodom a on povedal nezabudnuteľnú vetu: " Môj kolega Paľo Z. z Piešťan má známu lekárku v NÚRCH-u, vyskúšajme, či to nebude reuma..." A vtedy to všetko pomaly začalo dávať zmysel.

Na prvé vyšetrenie som sa neobjednala tak jednoducho ako to všetci poznáme, výmenný lístok od všeobecného lekára, prípadne zavoláš sestričke a objednáš sa na určitý termín, nie, najskôr som musela nájsť žiadosť o vyšetrenie , (ktorá vtedy vyzerala trochu inak ako dnes) vytlačiť ju, vypísať, zaniesť k môjmu reumatologovi, ktorého som vtedy vôbec nemala, dať mu to vypísať, podpísať, opečiatkovať a poštou poslať na adresu Národného ústavu reumatických chorôb a čakať! 

Nedialo sa nič a tak som strávila ďalšie Vianoce s opuchnutým prstom a nadopovaná liekmi, či už protizápalovými alebo od bolesti, doma. Ďalší rok sa pomaly končil a ja som bola stále viac zaľúbená do môjho frajera, napriek doslova žiadnym pozitívnym vyhliadkam do budúcnosti, som si začala s ním v hlave plánovať budúcnosť a náš spoločný život v prichádzajúcom roku, ked tu z ničoho nič zazvonil telefón neznáme číslo s (dnes mne už veľmi dobre známou) predvoľbou 033/ ... Zodvihla som a na druhej strane linky sa ozvala veľmi milá sestrička (pozn. dodnes tvrdím, že sestričky v NÚRCH-u sú najmilšie aké som vo všetkých tých nemocniciach a ambulanciách doteraz stretla) a oznámila mi, že 3. januára nastupujem na oddelenie - diagnosticko / rehabilitačnú liečbu ! Asi si viete predstaviť ten šok, poprvé, že som sa už videla s Richardom niekde na byte v Bratislave ako si kryvkám v tých pekných zodratých hnedých čižmičkách - smer - náš nový život; po druhé keď spomenula dve významné slová DIAGNOSTIKA a REHABILITÁCIA. 

Reakcia sprostej stále podľa mňa puberťáčky: "Ja tam nechcem ísť, budem z domu dlho preč, neznášam nemocnice, veď už som si na tú bolesť a pohybové obmedzenia zvykla. " Potom som začala revať ....

😃

Keď Vám mám porovnať môj pohľad na danú situáciu s tým pohľadom dnešným, pri každom zabolení, zápale či reumatickom probléme mi je myšlienka na NÚRCH a hospitalizáciu priam vykúpením.

OK, samozrejme som tam toho 3.1. išla. 

Niektoré detaily si po toľkých rokoch pamätám dodnes, asi tu je aj vidno aký významný pre mňa ten "pobyt" bol. Napríklad, že som tam nebola jediná mladá baba (dievča), ale takých podobných zle diagnostikovaných prípadov tam bolo viac. Najviac si pamätám na chalana, ktorý mal asi 13 rokov a jemu už ten prst AMPUTOVAŤ stihli...

No teraz ten najdôležitejší moment:

Po nejakom prvotnom vyšetrení u jednej pani doktorky, som bola zaradená k Mudr. Martinovi Žlnayovi, čakala som chvíľku v čakárni potom zakričal moje meno (dodnes to meno kričí na mňa do čakárne stále a ten pocit je tiež neopísateľný keď sa po 3 hodinách dostanem na rad 😃), vošla som dnu, vidím pohľadného mladého muža, vo dverách doslova a dopísmena, sa ma spýtal ktorý kĺb a ako ma bolí, nestihla som urobiť ani další krok a vyslovil predpokladanú (neskôr potvrdenú a trošku apgrejdnutú) diagnózu: reumatodiná artritída.

Dodnes si všetci trieskame hlavu o stenu, keby sme vedeli, že to môže byť také jednoduché a mohli sme sa vyhnúť tým rokom trápenia a tápania, leteli by sme do NÚRCH-u HNEĎ !

Nasledovali dva týždne (už opodstatnených) odberov krvi, rentgenov, USG, a otázok. Otázok, ktoré sa ma mali spýtať dávno všetci tí múdri a uznávaní lekári, otázky o rodinnej anamnéze. Vtedy sme si spolu s celou aj širšou rodinou dali 2 a 2 dokopy. Moja krstná, maminina sestra, trpí od nepamäti psoriázou a aj reumatoidnou artritídou, jej mama teda moja stará mama, mala celkom vážnu psoriázu na koži ... a pár ďalších rodinných príslušníkov v minulosti vykazovalo príznaky vtedy ešte neznámej ako ju dnes radi nazývame REUMY.

Úprimne, dnes sa hnevám trocha na seba aj na mojich rodičov, že sme nato neprišli sami a skôr, ale na druhej strane viem, že to tak všetko malo byť, mala som sa trápiť, mala som hľadať spôsoby a cesty, mala som stretnúť všetkých tých ľudí, mala som nastúpiť do tej istej školy o rok neskôr a tam spoznať pár úžasných (no aj menej úžasných😆) osôb,

mala som spoznať neskutočne silné puto rodiny a obrovskú silu nášho vtedy len 3 ročného vzťahu, lebo všetci boli súčasťou mojej cesty. Cesty, ktorá nemá cieľ, ktorá stále trvá, a ak medicína nepokročí bude trvať naďalej možno aj do konca môjho života. 

- a to som nevedela, že to najhoršie ma ešte len čaká -

Pokračovanie nabudúce, ešte nekončíme 💬

keď sa utrpenie zmení na nádej 4.(predposledná) časť

V priebehu inkriminovaného roku išlo všetko, vrátane mojej psychiky dolu vodou, no našťastie to bol posledný rok bezcieľneho trápenia.

 Z detskej izby, ktorú som mala na prízemí som sa musela

presťahovať na poschodie k rodičom, lebo absolvovať obyčajné schody som už nezvládala.  Keďže som bola bližšie pri mamine a ocinovi, mala som bližšie aj k ich rozhovorom (ktoré sa snažili viesť v tajnosti a potichu). No musím sa dnes priznať, že som si mnohé vypočula spoza dvier🚪 a viem, že to zúfalstvo som neprežívala iba ja.

Dokonca som prestala používať Facebook na určitú dobu(čo bolo pred 9 rokmi celkom nezvyčajné, keďže som naň vtedy pridávala úplne všetko z môjho života),napr ⇣

odrezala som sa od sveta.(čo dnes považujem za nesprávny krok), keby som však vedela na koho sa obrátiť s takýmto problémom, môj príbeh sa mohol písať úplne inak...

Teraz už išlo fakt do tuhého(moja rodina by o tom vedela rozprávať omnoho viac). Keď to nešlo štandardným spôsobom skúšali sme aj tie menej štandardné ... Najvýznamnejšie mená vraj druhej najlepšej nemocnice na Slovensku - ÚVN Ružomberok - s radosťou vypisovali doslova štvorslovné zdravotné dokumentácie s často sa opakujúcimi slovami ako: možno, údajne, vraj a BEZ ZMENY. S odporúčaním nezaťažovať 😬.(čo bola jedna z najväčších chýb, ktoré som mohla robiť) a kontrolou o 2 mesiace. Nasľubovali nám všeličo; za ich falošné nádeje som im dodnes veľmi "vďačná".

Napriek toľkým odporúčaniam sme ten prst amputovať nakoniec nedali. A dobre sme aj urobili, lebo teraz by som podľa nich mala mať odfiknuté ďalšie 3 prsty jeden aj na ruke, aj kúsok chrbtice, aj koleno a zápästia a aj jednu stranu čeľuste 😆, tam všade sa zatiaľ moja milá artritída vybúrila.

____________________________________________________________

⇡  Táto čiara  ⇡
znázorňuje deň, kedy som sa konečne vyšplhala na ten najvyšší kopec a konečne som uvidela
 prvé slabé svetielko lúčov vychádzajúceho slnka 
 s názvom M07.30.

Diagnóza: iná psoriatická artritída na viacerých miestach.



  Pokračovanie v 5. (poslednej) časti 💬