Možno si poviete, že je to v dnešnej dobe výnimočné a ojedinelé, no v našich rodinách máme tento vzor z viacerých zdrojov: Moji rodičia sa dali dokopy keď mala mamina 15 rokov, a aj Richardovi rodičia keď boli na strednej škole.
Nie je to samozrejme nič ľahké budovať, udržať a žiť taký dlhoročný vzťah; najmä keď vám život predostiera neustále prekážky vo forme chorôb a ťažkostí či už na sebe samom alebo na blízkych.
Možno práve vďaka tomu čím sme si všetkým preskákali (a stále skáčeme) sa náš vzťah viac upevňoval ako oslaboval.
Moja choroba nebola jedinou výzvou, keďže je manžel profesionálny športovec (futbalista), zranenia, operácie, sklamania či strach o kariéru je v našej rodine takmer na dennom poriadku tiež dobrých 13 rokov.
No ako to už na tomto svete zvykne bývať, aj my sme dostávali časté typické otázky: “Kedy bude svadba?” , “Už by sa aj dieťa patrilo!” a podobné ďalšie veľmi príjemné…
Ja som v rodine pomáhala sestrám aj sesterniciam hocikedy od mojho útleho🤣 detstva strážiť malé deti, a preto som si k predstave, že budem mať niekedy vlastné, za tie roky vybudovala averziu (pozn. neboli také zlé len ich bolo dosť 🤭).
Tu je pár kusov tých detísk 🤣 (Silvester 2018)
Suverénne som pretláčala všetkým predstavu, že ja deti nechcem fakt dlho, ale len dovtedy, kým mi Rišo nepovedal, že by deti niekedy chcel rád on 😱. To som úprimne nečakala- naivné viem, ale tak mám mladšieho chlapa človek s tým akosi ani nerátal 😅.
No ak by ste čakali, že týmto pasívnym tlakom zo strany rodiny, známych, najviac neznámych, sa môj postoj zmení, bolo to práve naopak. Čím viac na mňa tlačili, tým silnejší sa zdal odpor, strach a nechuť stať sa rodičom. A tak som bola presvedčená o tom, že ja naozaj deti nikdy mať nebudem.
Biologická liečba, na ktorú som bola vtedy nastavená neumožňovala ba dokonca zakazovala otehotnieť. Za celých 10 rokov som sa v Národnom ústave reumatických chorôb nestretla s otázkou: “A čo kedy bude dieťa?” Tam každý vie s akou chorobou mám dočinenia a aké liečebné postupy používame.
Toto je jeden z dôvodov, prečo som sa rozhodla začať písať verejne o tejto problematike, aby sa ľudia nestarali do súkromia druhých a nevyrývali týmito dnes už ako keby bežnými otázkami, keď nevedia čo sa odohráva v tele alebo duši jednej ženy či muža.
Proste som si žila tak ako doteraz nezávislo, boľavo s pridaním novej diagnózy, tentokrát sa neukazovala zvonku, ale trýznila zvnútra. Po niekoľkých rokoch terapie sa našlo aj pomenovanie aj niekoľko príčin, a tak sa k psoriaticko reumatoidnej artritíde pridružila aj úzkostná porucha.
No a už nás bolo o jednu viac a nemusela som mať ani dieťa 🤣. Zrazu sa z reumy stal normálne malý pidi problém, ktorý bol pod kontrolou pomocou liečby, niekedy ľadových obkladov, niekedy najlepšieho lieku proti zápalu a bolesti: Flectoru 🤣.
Dnes to uzavrem na negatívnu nôtu, poviem Vám, že žiadna bolesť nie je taká veľká, aká je bolesť psychická…
Pokračovanie nabudúce, už sa polepším a bude to pravidelnejšie 💬
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára