keď všetko ide hladko bude v tom háčik 6.časť

A tak to naposledy skončilo, celkom pozitívne aj som zoštátnicovala, aj mi liečba zabrala, bola to prvá riadna liečba na neliečiteľnú chorobu 🤣. Hlavne bola biologická! (Pozn. klikni na slovo niečo viac sa k tomu dočítaš) Po škole sme pre ani neviem prečo; ostali ešte nejaký čas v Bratislave, pracovala som stále ako privátna online vtedy ešte aj neonline vyučovateľka cudzích jazykov, prekladateľka a, aj v troch jazykových školách naraz, čo sa týka mojej reumatickej diagnózy fakt som sa cítila super. 

Hrdá si sedím v mojej domácej novej kancelárii.

Neskôr sme sa nejako pozreli na vec zhora a povedali si, že doma (na Liptove) nám bude asi, predsa len lepšie a prípadné dieťa v Bratislave tiež moc vychovávať nechceme (bez urážky). 

Ponúkla sa mi možnosť vziať si podnikateľskú podporu od tohto úžasného štátu za neskutočne debilných podmienok, no, ale dobre, vybavili sme zvládla som, tri roky som chodila “na koberček” na úrad nosila papiere a správy napr. o tom aké prekážky ma postretli za posledný rok v mojom podnikaní a podobne kraviny 🙈 … 

Liečba mi stále zaberala a ja som žila ako, keby som žiadnu fyzickú chorobu ani nemala, fakt, považovala som túto liečbu za zázrak (Používam minulý čas, lebo aktuálne trocha viac trpím, ale o tom potom). 

Veď, ale, ako sa hovorí, čo bolí to rastie. 💪

Paradoxne tieto mladšie spomienky sú pre mňa omnoho ťažšie dolovatelné ako tie spred 11 rokov. 

A potom prišiel veľký skok!

Nasťahovali sme sa každý z nás späť ku svojim rodičom.

Nebol to rozchod, práve naopak, vymýšľali sme kam a, ako sa pohnúť. Richardovi rodičia si prerábali dom, a tak sme sa nejako prirodzene nasúkali do ich bytu. No a zrazu sme sa po rokoch vrátili domov do Ružomberka, kde som sa, ako mladá puberťáčka zaprisahala, že nikdy bývať nebudem, - lebo Ružomberčania. 

Popravde, tiež som sa niekoľkokrát vyjadrila, že najotrasnejšie zamestnanie je učiteľstvo a už 13 rokov vyučujem. Aj, keď od bežného slovenského školstva to ma pekne ďaleko …

Ako to je? Nikdy nehovor nikdy?

Par rokov, také 2 by som preskočila, nič veľmi zaujímavé sa neudialo okrem toho, že sme precestovali kus sveta (hlavne, teda Európy). A tá moja slávna biologická liečba dokonale zapadala do môjho/nášho životného štýlu. Podávala som si ju injekčne sama doma do stehna na striedačku raz mesačne a vybavené! Také jednoduché také efektívne. Vždy, keď sme niekam cestovali tak to vyšlo, ako zázrakom presne medzi podávaním liečby; tým pádom som nemusela riešiť, kde a, ako preveziem a uskladním injekcie (keďže sa musia držať v chlade). Dokonca som študovala niekoľko týždňov v Rusku a aj vtedy to vyšlo na deň presne. V deň odletu som si pichla injekciu a v deň príletu ďalšiu.

                                              Jedna zo Švédska.

A potom sme začali zrazu dospievať. 

Človeku sa blíži ten pomyselný hraničný vek 30 a začne rozmýšľať, čo s týmto životom ďalej či nám stačí byť dvom, či nie sme náhodou príliš sebeckí a, či nám niečo nechýba. 

Ak mám byť úprimná, mne nič nechýbalo, pre mňa bol môj chlap cely vesmír, pomyslenie na dieťa vo mne nevyvolávalo žiadne dvojité dúhy ani vybuchujúce srdiečka...

 Pokračovanie nabudúce, ešte ideme dalej 💬