Celé detstvo som bola relatívne aktívna, stále som robila nejaké športy, ak nie to, tak som aspoň behala, lozila po stromoch alebo sa bicyklovala po dedine a okolí, nikdy som nato nikoho nepotrebovala, žiadny tím ani trénera.
Na základke som chodila asi na všetky krúžky a tréningy od gymnastiky cez atletiku až po futbal.
Potom sa stala REUMA a ja som musela zo dňa na deň prestať robiť všetko, aj chodiť, nieto ešte športovať. Celkom to so mnou zalomcovalo, pohyb a akýkolvek šport (keďže mi naozaj išli) boli pre mňa každodennou súčasťou môjho života. Ostala som pripútaná na posteľ/gauč.
Predstava aj toho najmenšieho pohybu naviac ako prejsť z izby na wc, bola pre mňa nočnou morou. Keď máte zapálené kĺby na chodidlách, až vtedy si uvedomíte koľko toho také prsty na nohách zvládajú; cítila som každý pohyb aj zdvihnutie rúk nad hlavu (fakt skúste si to, ako čato zapájate prsty na nohách a zatínate nimi do zeme)!
Keď ma konečne diagnostikovali a hospitalizovali v NURCHU, ako prvé mi kázali začať, stuhnuté (ešte stále aktívne zapálené teda mega bolestivé) kĺby rozcvičovať, a to CEZ BOLESŤ. Plačem pritom doteraz, taká ranná stuhnutosť pri reumatickom ochorení môže trvať hodiny, to máte to isté ako keď sa tehotenská nevolnosť nazýva "rannou nevolnosťou", ha-ha ja som ju mala 24 hodín denne, nebola iba ranná 😃.
Keď ma nastavili na liečbu a začali mi po niekoľkých mesiacoch lieky účinkovať, len prechádzka po záhrade sa stala pre mňa neuveriteľným zážitkom. Akýkoľvek pohyb vobec! Muselo prejsť niekoľko mesiacov aby som sa začala hýbať aspoň ako 80 ročná babka, a bola schopná prejsť niekam konečne pešo a nielen na aute. Všetko sa rátalo ako úspech.
Akože, aj teraz sa rozrevem pri spomienke na prvú "túru", ktorú som s Richardom absolvovala z Likavky na hrad Likava, nie preto, žeby som vtedy trpela hroznými bolesťami, ale preto, že som bol schopná niečo také zájsť po vlastných....
------- ZRÝCHLENE O NIEKOĽKO ROKOV NESKÔR -------
Potom som normálne začala znova študovať aj keď mi rok "ušiel", dokonca som aj začala behať, počas štúdia v Bratislave, to by som teraz už nedala, kĺby sú už na vyššom leveli💥 ... Potom sme chodili plávať, na Liptove aj bicyklovať, k tomu neskutočne dlhé prechádzky po Bratislave a mini túry v jej okolí; asi od 25 rokov sme sa poriadne pustili do cestovania po Európe a ja som bola schopná denne nachodiť aj 30 km po vlastných nohách vau! Potom som sa na krátku chvíľu dostala do fitka, na skupinové cvičenia hlavne jumping a domáci spinning na stacionárnom bajku sa stal mojou každodennou záľubou.
Zrazu ako to už v živote asi každého býva, prišiel zlom. Celkom nedávno som sa dostala do stavu, že pohyb akýkoľvek, pre mňa predstavoval niečo nepríjemné, nútené; pri pomyslení na cvičenie mi prišlo normálne zle. V roku 2019 sme mali svadbu a ja som dosiahla svoju maximálnu váhu ha-ha. Paradoxné, väčšina neviest sa snaží do svadobného dňa schudnúť a vyzerať čo najlepšie.
Ak sa mám vyjadrovať k strave, s tou som nikdy nemala nejaké extra problémy (okrem intolerancie laktózy). Zbožňujem jedlo, dobrá strava, nato míňame asi najviac peňazí, vždy som jedla všetko chipsy aj sladké. Do mojich 25 rokov som vážila stále rovnako a jedálniček som nijako neriešila.
Myslela som si, že to mám v génoch, no to som si myslela aj do 5. mesiaca tehotenstva, potom som sa musela na pravidelných kontrolach vážiť, a tam som videla, že každodenná pizza a zmrzlina naozaj dokážu nejaké to kilečko na váhe pripísať, povedala som si : "Kedy, keď nie teraz?" A týmto heslom som sa vyžrala na pekných +18kg 😳
POKRAČOVANIE V ĎALŠEJ ČASTI 💬
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára