v minulej časti ste sa mohli dočítať ako to všetko začalo, dnes vám poviem ako to pokračovalo.
S neskrývaním nadšením som si pobalila všetky švestky a niekedy v septembri nás (mňa a Richarda) moji rodičia doviezli do Bratislavy, vysadili, nasťahovali a s trpko-sladkým pocitom vyprevadili poslednú najmladšiu dcéru na vysokú školu.
Len so mnou to bolo s tým rozdielom, že ma proti svojej kresťanskej vôli nechali bývať s 18 ročným chalanom, s ktorým som chodila necelé 3 roky a kto vedel ako to len môže všetko dopadnúť (či otehotniem alebo sa rovno rozídeme a nebudem mať kde bývať 😂... ani jedno sa nestalo)
⇡ubytovňa v Dúbravke
Stalo sa niečo úplne iné ako každý čakal; po pár doslova dňoch bývania na horko-ťažko vybavenom ubytku a pár dňoch navštevovania vysnívanej Fakulty aplikovaných jazykov (doteraz si pamätám ked mi prišiel list z univerzity, že ma prijali a ja som revala od šťastia a behala po dvore v osuške, s papierom v ruke), mi parádne opuchol prst, teraz už skôr noha a nemohla som zájsť ani na záchod, nieto ešte na električku.
V tomto čase sme stále nevedeli čo mi vlastne je. Bola som nútená vrátiť sa domov a začať hľadať dalšie riešenia a podstúpiť nové vyšetrenia.
Moja zdravotná karta rapídne rástla do hrúbky priamoúmerne s mojím prstom.
Vtedy sa začalo jedno z najťažších období môjho života (a to som si myslela, že v tom veku bude pre mňa najťažsie ísť po prehýrenej noci ráno o 7:00 na prednášku ha-ha).
Opakované presvecovanie formou rentgenov, CT a iných múdrych strojov nepoukazovalo na zlomeninu, tak skúšali iné metódy ako napr. punkciu (kliknite si ak neviete čo to je, nič príjemného).
Samozrejme všetko s výsledkom : NEGATíVNE.
Keď chápavá detská lekárka začala pochybovať o tom či hovorím pravdu a náhodou si nevymýšľam, zašli sme k špecialistom akým bol napr. jeden uznávaný neurochirurg, ktorý bol presvedčený o tom, že to bude zápal kostnej drene (čo nie je vôbec sranda), následne mi do záznamu napísal, že odporúča amputáciu ✄. Tohto odporúčania sa následne s radosťou chytali aj ďalší lekári: ortopédi, chirurgovia, traumatológovia, internisti a iní na slovo vzatí odborníci. Prehadzovali si ma ako horúci zemiak už nielen tu v Ružomberku ale aj na Orave a v Bratislave.
Každý deň som sa vracala domov na tú istú posteľ, v tých istých čižmách😜, so sklonenou hlavou plnou otázky Prečo? a sopľom až po zem 😭.
Vtedy som už skúšala všetky možné spôsoby ako si pomôcť; od liečiteľov až po rôzne (viac či menej nechutné) obklady - ak by Vás zaujímalo aké, opýtajte sa v komentári 😄 rada uvediem príklad.
Pokračovanie v 3.časti 💬
Aké obklady?
OdpovedaťOdstrániť