poznáte NÚRCH ? 5. časť

Jedného pekného dňa si skutočne živo pamätám ako ocino prišiel z roboty a ja som dokryvkala ku schodom a on povedal nezabudnuteľnú vetu: " Môj kolega Paľo Z. z Piešťan má známu lekárku v NÚRCH-u, vyskúšajme, či to nebude reuma..." A vtedy to všetko pomaly začalo dávať zmysel.

Na prvé vyšetrenie som sa neobjednala tak jednoducho ako to všetci poznáme, výmenný lístok od všeobecného lekára, prípadne zavoláš sestričke a objednáš sa na určitý termín, nie, najskôr som musela nájsť žiadosť o vyšetrenie , (ktorá vtedy vyzerala trochu inak ako dnes) vytlačiť ju, vypísať, zaniesť k môjmu reumatologovi, ktorého som vtedy vôbec nemala, dať mu to vypísať, podpísať, opečiatkovať a poštou poslať na adresu Národného ústavu reumatických chorôb a čakať! 

Nedialo sa nič a tak som strávila ďalšie Vianoce s opuchnutým prstom a nadopovaná liekmi, či už protizápalovými alebo od bolesti, doma. Ďalší rok sa pomaly končil a ja som bola stále viac zaľúbená do môjho frajera, napriek doslova žiadnym pozitívnym vyhliadkam do budúcnosti, som si začala s ním v hlave plánovať budúcnosť a náš spoločný život v prichádzajúcom roku, ked tu z ničoho nič zazvonil telefón neznáme číslo s (dnes mne už veľmi dobre známou) predvoľbou 033/ ... Zodvihla som a na druhej strane linky sa ozvala veľmi milá sestrička (pozn. dodnes tvrdím, že sestričky v NÚRCH-u sú najmilšie aké som vo všetkých tých nemocniciach a ambulanciách doteraz stretla) a oznámila mi, že 3. januára nastupujem na oddelenie - diagnosticko / rehabilitačnú liečbu ! Asi si viete predstaviť ten šok, poprvé, že som sa už videla s Richardom niekde na byte v Bratislave ako si kryvkám v tých pekných zodratých hnedých čižmičkách - smer - náš nový život; po druhé keď spomenula dve významné slová DIAGNOSTIKA a REHABILITÁCIA. 

Reakcia sprostej stále podľa mňa puberťáčky: "Ja tam nechcem ísť, budem z domu dlho preč, neznášam nemocnice, veď už som si na tú bolesť a pohybové obmedzenia zvykla. " Potom som začala revať ....

😃

Keď Vám mám porovnať môj pohľad na danú situáciu s tým pohľadom dnešným, pri každom zabolení, zápale či reumatickom probléme mi je myšlienka na NÚRCH a hospitalizáciu priam vykúpením.

OK, samozrejme som tam toho 3.1. išla. 

Niektoré detaily si po toľkých rokoch pamätám dodnes, asi tu je aj vidno aký významný pre mňa ten "pobyt" bol. Napríklad, že som tam nebola jediná mladá baba (dievča), ale takých podobných zle diagnostikovaných prípadov tam bolo viac. Najviac si pamätám na chalana, ktorý mal asi 13 rokov a jemu už ten prst AMPUTOVAŤ stihli...

No teraz ten najdôležitejší moment:

Po nejakom prvotnom vyšetrení u jednej pani doktorky, som bola zaradená k Mudr. Martinovi Žlnayovi, čakala som chvíľku v čakárni potom zakričal moje meno (dodnes to meno kričí na mňa do čakárne stále a ten pocit je tiež neopísateľný keď sa po 3 hodinách dostanem na rad 😃), vošla som dnu, vidím pohľadného mladého muža, vo dverách doslova a dopísmena, sa ma spýtal ktorý kĺb a ako ma bolí, nestihla som urobiť ani další krok a vyslovil predpokladanú (neskôr potvrdenú a trošku apgrejdnutú) diagnózu: reumatodiná artritída.

Dodnes si všetci trieskame hlavu o stenu, keby sme vedeli, že to môže byť také jednoduché a mohli sme sa vyhnúť tým rokom trápenia a tápania, leteli by sme do NÚRCH-u HNEĎ !

Nasledovali dva týždne (už opodstatnených) odberov krvi, rentgenov, USG, a otázok. Otázok, ktoré sa ma mali spýtať dávno všetci tí múdri a uznávaní lekári, otázky o rodinnej anamnéze. Vtedy sme si spolu s celou aj širšou rodinou dali 2 a 2 dokopy. Moja krstná, maminina sestra, trpí od nepamäti psoriázou a aj reumatoidnou artritídou, jej mama teda moja stará mama, mala celkom vážnu psoriázu na koži ... a pár ďalších rodinných príslušníkov v minulosti vykazovalo príznaky vtedy ešte neznámej ako ju dnes radi nazývame REUMY.

Úprimne, dnes sa hnevám trocha na seba aj na mojich rodičov, že sme nato neprišli sami a skôr, ale na druhej strane viem, že to tak všetko malo byť, mala som sa trápiť, mala som hľadať spôsoby a cesty, mala som stretnúť všetkých tých ľudí, mala som nastúpiť do tej istej školy o rok neskôr a tam spoznať pár úžasných (no aj menej úžasných😆) osôb,

mala som spoznať neskutočne silné puto rodiny a obrovskú silu nášho vtedy len 3 ročného vzťahu, lebo všetci boli súčasťou mojej cesty. Cesty, ktorá nemá cieľ, ktorá stále trvá, a ak medicína nepokročí bude trvať naďalej možno aj do konca môjho života. 

- a to som nevedela, že to najhoršie ma ešte len čaká -

Pokračovanie nabudúce, ešte nekončíme 💬